Návraty k priekopníkom - znovaobjavovanie ideálov?

Max Risselada (ed.): Raumplan versus Plan libre. Adolf Loos - Le Corbusier. Vyd. ARCHA, Zlín, 2012. Strán 200. ISBN 978-80-87545-04-1.

Pokus o konfrontáciu architektov Loosa a Le Corbusiera Raumplan versus Plan libre vyšiel pôvodne ako katalóg k výstave, ktorú usporiadali pod rovnakým menom roku 1987 pri stom výročí narodenia Le Corbusiera. Pôvodne to bol študentský projekt a postupne dosiahol úspechy v Európe i v Amerike. Dnes je to kniha. „Hoci od tých čias uplynulo už vyše dvadsať rokov, je pozoruhodné, že konfrontácia prác oboch protagonistov nič nestratila zo svojej aktuálnosti. A to aj napriek tomu, že sme medzitým dospeli k novému chápaniu práce oboch architektov...", píše zostavovateľ Max Risselada v predhovore k tejto knihe, ktorá je vlastne zborníkom esejí šiestich autorov pod jeho vedením, doplneným originálnymi textami Adolfa Loosa a Le Corbusiera.

Autori pripomínajú, že pre Loosa je dôležitý interiér, vnútro domu. „V tomto priestore predstavuje okno iba zdroj svetla (nie rám pre výhľad). Oči sa majú dívať do interiéru." Inde uvádzajú: „V Le Corbusierových domoch si môžeme všimnúť, že sú to formy presne opačné formám Loosových interiérov." „Podľa Le Corbusiera je okno predovšetkým komunikačným prostriedkom."

V Loosovom prípade autori definujú, že pre neho je interiér „maskou". Či azda v prípade sústredenia sa do bezpečia interiéru Loos anticipoval dnešný individualistický pocit ohrozenia veľkomestského človeka? Autori poznamenávajú: „dogmatické rozdelenie medzi vnútrajškom a vonkajškom v Loosových spisoch je však podkopané jeho architektúrou. - Domnienka, že exteriér je iba maska, ktorá oblieka už existujúci interiér, je nesprávna, pretože interiér a exteriér vznikajú súčasne." Müllerova vila v Prahe, Loosovo dielo z roku 1929 má na východnej strane veľké okno a strešnú terasu, odkiaľ je „nádherný výhľad na Prahu". "Prvou vecou, ktorú po príchode na strešnú terasu uvidíme, je Pražský hrad a Chrám sv. Víta. (...) Je to vôbec prvý raz, kedy Loos vytvára s mestom explicitný vzťah."

Texty esejí dopĺňa bohatá, podrobná obrázková dokumentácia v podobe fotografií aj kresieb.

Viaceré Loosove projekty domov zostali v predstave, nikdy ich nepostavili. Taký je aj projekt vily Moissi v Benátkach z roku 1923, ktorý autori charakterizujú tak, že „predovšetkým práve týmto projektom (...) sa Loos stal predchodcom modernej architektúry." Zaujímavé je, že posledný Loosov dom z roku 1932 pre dcéru doktora Müllera mal byť štandardným dreveným domom.

Obaja, Loos aj Le Corbusier odmietali Jugendstil. Loosove názory naň Le Corbusier ocenil, označiac ho za jedného z priekopníkov, ktorí začali kampaň proti okázalému dekóru, podľa neho bol „jedným z prvých, ktorí predvídali veľkosť priemyslu a jeho dôležitosť pre estetiku..." Pritom vilu Fallet z rokov 1905-1906 navrhol Le Crbusier (Jeanneret) v romantickom slohu podľa Ruskina. Ale aj podstatne neskorší kostol v Ronchamp (z rokov 1951-1955) by mohol byť znakom jeho odklonu od hranatej moderny.

Autori uvádzajú, že rozhodujúcim činiteľom pre návrhy oboch architektov bol „formatívny vplyv anglického vidieckeho domu", ktorý sa ich však pravdepodobne dotkol nezávislo. K vzájomným rozdielom medzi nimi rátajú napr. to, že Le Corbusier utopisticky veriac v priemysel úžitkové predmety nepokladal za umenie, ale architektúru ako celok áno; pritom Loos tiež úžitkové predmety kládol mimo umenia, ale architektúru za umenie vcelku nepokladal, s výnimkou malej časti, ktorú predstavuje hrob a pomník. Podľa Loosa architekt najprv pociťuje účinok, ktorý chce dosiahnuť a až potom vidí priestor, ktorý chce vytvoriť. Autori pripomínajú, že Loos mal aj svoje „klasicistické" obdobie podľa gréckych vzorov, pričom tento „návrat" pôsobil ako katalyzátor a tým sa jeho úloha skončila. Loosova kompaktná forma podľa nich odkazuje k jeho (neo)klasickej vile.

Loos teóriu Raumplanu, ako autori pripomínajú, vlastne nevyložil. Le Corbusier však svoj manifest zhrnul do známych piatich bodov:

1. stĺpy,
2.  strešná záhrada,
3. voľný pôdorys (le olan libre),
4. pásové okná,
5. voľné priečelie.

Podľa autorov 3. bod predstavuje celkom novú architektúru, ktorá sa rozvíja zovnútra von. Voľný pôdorys znamenal koniec „architektúry škatule". Stĺpy sú nezávislé na vnútornom usporiadaní a priečelie s pásovými oknami má tiež úplnú slobodu. Architektúra vzniká v hlave. Až potom sa dostáva na papier. Až potom sa pre ňu hľadá pozemok. Je to architektúra „umelého miesta". Autori spomínajú, že „obyvateľ Le Corbusierovho domu je odstránený, predovšetkým preto, že je dezorientovaný".

Stopy Loosa, odmietajúceho ornament, autori našli v pasáži v Revue mensuelle de ľoeuvre (Jeanneret alias Le Corbusier): „To sa z nás po dvadsiatich storočiach civilizácie stali opäť divosi? Našou náruživosťou bude opäť tetovanie?" Čo by hovoril dnes na obrovskú módnu vlnu ozajstného tetovania a ešte k tomu aj piercingu?

Autori pripomínajú: „od počiatku dvadsiateho storočia smeruje moderná architektúra k abstraktnej forme, k forme, ktorá odkazuje predovšetkým sama na seba a na nič iné, napríklad na funkciu alebo vonkajší význam. Rozvoj abstraktnej formy vyšiel z niekoľkých radikálnych sociálnych a kultúrnych zmien, ktoré sa odohrali na začiatku dvadsiateho storočia. (...) Záujem o abstraktný modernistický štýl (...) je stále, i dnes natoľko veľký práve pre tento utopický aspekt, pre túto požiadavku na univerzálnosť."

Americký sociológ ruského pôvodu P. A. Sorokin v knihe, ktorá vyšla roku 1948 v ruskom preklade ako „Krise našeho věku" hovorí o cyklickom opakovaní kultúr - ideačnej (zameranej prevažne na ducha) a senzitívnej (zameranej predovšetkým na vonkajšie prejavy); konštatuje, že dnes žijeme v kultúre senzitívnej a po nej by mala nasledovať kultúra pravdepodobne ideačná. Modernú architektúru označil za možný náznak očakávania nových čias. Architekt Karel Honzík zasa objavil „podzemné" príbuzenské zväzky medzi jednoduchosťou a účelnosťou moderny a ľudovou architektúrou, ktorá je prapodstatou všetkej architektúry.

Ale často sa zdá, že architektúra s jej ideálmi a civilizácia sa vyvíjajú po mimobežkách.

V závere táto kniha obsahuje vlastné autorské texty A. Loosa a Le Corbusiera. A. Loos nemá rád módu, je pominuteľná. Ďalej vraví: „Odmietam akékoľvek formy inovačnej mánie. Iba konzervatívny človek je šetrný a každý inovátor je márnotratný." Argument, že zmeny v móde sú užitočné, aby zaistili výrobcom prácu, pokladá za celkom zvrátený. Prízvukuje: „...som architekt, ktorý navrhuje interiéry ľudské a nie umelecky neľudské." Le Corbusier: „Technológia nahradí to, čo je umelecké..." „Falošný sentiment nás vrhá do nebezpečenstva nečestnosti, lenivosti." Ďalej: „Nové technické a vedecké metódy (...) vložili do našich rúk hotové obrovské prostriedky, ktoré umožnia tým, čo majú neohrozeného ducha, plného občianskeho nadšenia a úprimnej lásky k ľudstvu, utvárať nové mestá, premeniť mestá..." „Moderný výrobok, efektívny, výkonný, presný, a o to citlivejší, matematický a o to ušľachtilejší, nesie svedectvo o ohromnej revolúcii. Rodí sa nový vek." Čo by povedal Le Corbusier na dnešnú prevahu sentimentu v médiách? Čo by povedali obaja architekti na rastúcu povrchnosť, šlendriánstvo, nekvalitu výrobkov, ktoré sa musia neustále obmieňať, aby boli stále nové a atraktívne, čiže už od začiatku nesú pečať vedomej dočasnosti? Čo by povedal Le Corbusier na mestá postavené modernými technológiami, ktoré sa menia postupne na podobu košického Luníka IX.? Sociológ Jan Keller vraví: „Dnešná svetová politika a ekonomika je strhnutá nezmyselnou logikou budovania umelej zemegule diaľnic, letísk a mrakodrapov do kŕča, ktorý stále zjavnejšie odhaľuje jej úplnú zvrátenosť."

Táto kniha je zaujímavá nielen ako pripomienka zhody a rozdielov medzi obidvomi priekopníkmi, ale aj ich revolučného optimizmu a ideálov, ktoré akoby už boli vošli nenávratne do histórie.

Ing. arch.Igor Thurzo.

In.: ARCH, roč. 17. č.6 / 2012 . S.  60 -61.