Recenzia: Zvláštne pohľady

Na začiatku tohoročných prázdnin sa v Bratislave zrútila päťpodlažná budova. Zostal po nej iba kráter v teréne. Správa rozčerila hladinu uhorkovej sezóny v médiách a špekulovalo sa o príčinách nešťastia. Často sa spomínala neprimeraná náhlivosť pri projektovaní a pri realizácii stavieb pod tlakom developerov.

Každá stavba má tri viditeľné/hmatateľné rozmery; má však aj štvrtý rozmer – čas a piaty – psychologické, príp. etické aspekty. Hoci v prípade spomenutej bratislavskej stavby mysleli predovšetkým zjavne na prvé tri rozmery, jej zrútenie upriamilo pozornosť práve na jej štvrtý rozmer – čas, vlastne príbeh.

Roku 1966 rozčerilo zasa hladinu vtedajšej uhorkovej sezóny v kultúrnej tlači iskrenie okolo historického jadra mesta Martina, ktoré bolo odsúdené na zánik; napriek sile vtedajšej technokracie sa starý Martin (z veľkej časti) podarilo pred likvidáciou zachrániť. Približne v tom istom čase, ako prebiehal zápas o starý Martin, zápasilo sa aj o záchranu bratislavského Podhradia. To sa však zachrániť vtedy nepodarilo a dnes sa hovorí o „stratenom meste“. Aj v prípade Martina, aj v prípade Bratislavy vstúpil do ich obrazu silný príbeh.

Americký architekt a teoretik architektúry Michael Cadwell je autorom esejí, o ktorých autor predhovoru k nim, N. Tehrani uvádza, že ich predmetom je hľadanie rovnováhy „medzi jemnou a zložitou etikou, použitou pri architektonickou tvorbou“, že ich autor si berie za úlohu „odhaliť zložitý vzťah medzi stavbou a príbehom architektúry...“

Predmetom Cadwellových esejí sú štyri objekty: budova Nadácie Querini Stampalia v Benátkach od Carla Scarpu, Jacobs House v Madisone, Wisconsin od F. L. Wrighta, Farnsworth House neďaleko Chcaga od Miesa van der Rohe a Yale Center for British Art v New Haven, Connecticut od Louisa I. Kahna. Okrem prvého objektu, ktorý sa nachádza v Európe, pri ostatných sa autor esejí zameral, akože inak, na Spojené štáty americké. Spomenutý autor predhovoru pripomína, že hoci u týchto objektov Cadwell „rozvádza otázky krajiny, kultúrneho kontextu a špecifikácie ich architektúry (...), zameriava sa skôr na zvláštne umiestnenie detailu...“ Na Scarpovej budove v Benátkach si napr. všíma zábradlie (ale dôležitý je aj prúdiacu vodný živel), na Wrightovej budove je to ľahký drevený rám, na Miesovej stavbe zváraný oceľový rám a na Kahnovej budove železobetónová konštrukcia. Podľa Cadwella spomenutí architekti sú „naladení na kultúrne trendy, ktoré (...) vytvárajú jemný (...) posun v nemej fyzikálnosti stavby“. Architekti sú tu „o krok pred básnikom, pretože každý vytvoril to, čo si básnik môže len predstavovať“. Do sveta literatúry nemieri však iba autor esejí, ale aj autor predhovoru, prirovnávajúci architekta k spisovateľovi. Azda to má čosi príbuzného s vpredu spomenutým príbehom starého Martina, o ktorého záchranu sa kedysi zápasilo; príbehy martinských domov sú totiž zároveň príbehmi z dejín slovenskej literatúry a obavy zo straty tohto kontextu/príbehu boli v zápase o ne mocnými argumentmi. Ale autor vraví, že mu nejde o ideológiu, odkazuje na prírodu. V diele Scarpu, Wrighta, Miesa a Kahna – podľa neho „u každého architekta sa príroda objavuje v inom prestrojení, napriek tomu vždy ako niečo cudzieho (...). Pre Scarpu, Wrighta, Miesa a Kahna je objav zvláštnych síl prírody novým zmyslom sveta...“

Autor Scarpovmu dielu pripisuje „kúzlo“ a pokračuje: „Jeho sústredenie na detaily bolo opakom banálnej účelnosti neskorého modernizmu a povrchných výstrelkov postmodernizmu.“ O Benátkach sa vyslovuje ako o „výnimočnom meste“. Cituje Heideggera, že „architektúra sa stáva silnou metaforou uplatnenia pravdy...“ Zamýšľa sa nad tým, že „v Benátkach budovy nevyrastajú zo zeme, pretože v Benátkach žiadna zem nie je“. (Pripomínajú skôr prastaré staviteľstvo domov na koloch.) Benátky sú mesto, ktoré je zároveň i krajinou. O Scarpovi sa autor vyslovuje takto: „Pre Scarpu je ornament – metla doktrinárskeho modernizmu – kľúčový.“ Podľa jeho názoru „je Scarpa vo svojej architektúre nielen inteligentný a brilantný, ale zároveň aj štedrý a láskavý“.

Wrightov Jacobs House dáva autor do súvisu s jeho projektom „Usonie“, čo mal byť sen o návrate Američanov „k jeffersonovskému agrarizmu s rodinou ako dobročinnou jednotkou...“ Jacobs House sa mal stať modelom Usonian house. Je vyrobený z dreva, Wrightovi autor pripisuje názor, že „architektúra je ekonomickou nevyhnutnosťou, nielen preferenciou štýlu“. Tvrdí, že „Wright bol Jacobs House oddaný“. Investori tejto stavby boli podľa autora „pre Wrightovu architektúru zaujatí a sympatizovali s Wrightovými čudnými agrárnymi ideálmi“. Autorovi sa tiež zdá, „že si z nás Wright robí žarty“. Pritom Jacobs House je podľa neho čosi ako „stroj na život“, ale dodáva: „Na rozdiel od doktrinárskych modernistov sa však Wright (a v tomto prípade aj Le Corbusier) nedomnieval, že by budova mala plniť iba túto funkciu.“ Autor dospieva k záveru, „že ľahký drevený rám je koncovka Wrightovej architektúry. Keby bola architektúra organická tak, ako si ju Wright predstavoval – nestabilná dynamika, ktorá zahŕňa stavbu, krajinu a obydlenie rozvíjajúcej sa komunity – potom by jej obnova závisela na zúrodňujúcom činiteľovi smrti.“

Na Farnsworth House od Miesa van der Rohe autor pozoruje „prepojenie výkresu, budovy a prírody“, v súvislosti s tým objavuje akúsi príbuznosť s vilou Tugendhat v Brne,  Miesovo dielo dáva do vzťahu s krajinou, hovorí o „napätí medzi rámom a krajinou“. „Odhodený zapáleným a zúrivým civilizačným zhonom sa teraz Mies ocitá v krajine ktorej chladná kolosálna ľahostajnosť ho znova prekoná“, tvrdí autor: „...krajina zostáva stále zvláštna – krajina, z ktorej sme vylúčení, pretože ju pozorujeme zobďaleč, ale do ktorej sme zároveň vhodení, ponorení.“ „Naše zmysly oslobodene vnímajú nákazlivú silu prírody, ale zároveň nás varuje znepokojujúci pocit dusivého objatia prírody.“

V prípade Yale Center for British Art nezabúda autor pripomenúť, že „Kahnova vyzretá tvorba vrátila architektúre zvučné ozveny tradície a presvedčivú materiálnosť a pozitívnu úctu, ktorá modernizmu chýbala a ktorú inštitučné budovy povojnovej éry najskôr vyžadovali. (...) Táto posledná Kahnova budova v Spojených štátoch sľubovala konečné vzkriesenie modernizmu s kvapkou gréckej monumentálnej čistoty a gotickej štrukturálnej integrity.“ Inde autor uvádza, že „Kahn odkryl základné formálne prvky mestského paláca renesančného Talianska a prevrátil ich“. Na konto betónu, ktorým sa tu autor zaoberá ako stavebným materiálom objektu, uvádza: „Betón viac ako ktorýkoľvek iný materiál vyhovuje našej túžbe tvarovať nemé jadro prírodného sveta - blato - podľa chuti.“ Betón autor prirovnáva k svetlu, „ktoré má materiálnu hodnotu“.

Autor v nadpise knihy zdôrazňuje záujem o detail. Pri porovnaní s jej obsahom však ide skôr o symbol, keďže napriek prezentovanému záujmu sa často vracia k prírode a krajine. Jeho pohľady na vybrané architektonické diela sú obrazom posunu v chápaní architektúry v priebehu ostatných sto rokov. Je to nebadaný posun od trojrozmerného a technokratického chápania k jemnému a premenlivému, k abstrakcii, od racionality k emóciám, od hmoty k energii, v súlade so smerovaním k načúvaniu predľudským hlasom. Emócie (iracionálne sily?) sú nevyhnutným sprievodcom pomaly už akéhokoľvek produktu, či si to uvedomujeme, alebo nie. Ako názorný príklad možno pripomenúť ponuku bežnej výstavby bytov. Prestáva sa opierať o skutočnú potrebu, ale vychádza takmer iba zo súkromných želaní či z virtuálnej reality: médiami prebleskujú správy o stovkách, ba tisíckach postavených prázdnych-nepredaných-nevyužitých bytov, o darmo vyhodených peniazoch. Reality prestávajú byť realitou.

Ponímanie predmetu a prístup autora knihy zodpovedá situácii, rozptyľujúcej istoty a perspektívy tejto civilizácie a jej trojrozmerného sveta.

Michael Cadwell: Zvláštní detaily. Vyd. ARCHA, Zlín, 2012: Strán 208. ISBN 978-80-87545-05-8.

Igor Thurzo