Přečtěte si dva zajímavé články, které nám z Bratislavy poslal recenzent knih naši edice aARCHITEKTURA ing. arch. Igor Thurzo.

Ľudová architektúra

Český moderný architekt Karel Honzík citoval lekára Hallidaya Sutherlanda, ktorý popísal zaujímavý príklad z Hebridských ostrovov (Atlantický oceán, západne od Škótska). Na týchto ostrovoch patrili k typickým stavbám prastaré rybárske domčeky (skôr chyže), veľmi chudobné a čudne vytvorené. Boli postavené z lomového kameňa v oblých tvaroch, bez hrán. Rovnako aj strecha, rašelinová alebo z otepov slamy bola zrazená a tak zrezaná, že prechádzala plynulým oblúkom do líca muriva. Tento tvar pôsobil na prvý pohľad dojmom technicky primitívne utvoreného bochníka.

Stavební podnikatelia z blízkych miest si zmysleli, že odstránia nízku civilizačnú úroveň ostrovov a že postupne nahradia „mrzké“ chyže domácich obyvateľov modernými domami. Postavili celú štvrť domov mestského typu s „normálnymi“ strechami. Onedlho však prišla na ostrovy obvyklá víchrica, strhla strechy zo všetkých novopostavených domov a pobúrala ich. Domorodé chyže však zostali nepoškodené. Odolávali už stáročia náporom najprudkejších víchrov a smrští. Až po tejto udalosti si všetci uvedomili, že čudný bochníkový tvar domorodých chyží nemožno pričítať akémusi technickému primitivizmu, ale naopak, veľkému technickému dômyslu. Bol to vlastne tvar aerodynamický, prispôsobený veternej povahe kraja.

Druhý príklad: iný český architekt, Petr Suske upozorňuje na typické africké kruhové hlinené stavby s ihlanovou slamenou strechou. Hlina výborne chráni pred horúčavou a udržiava optimálnu vlhkosť vnútorného prostredia. Hrubá slamená strecha takisto výborne tepelne izoluje a primerane vetrá. „Hlina je spôsobom svojho spracovania ideálna pre menej industriálne vyvinuté krajiny, pretože sofistikované technológie sa dajú nahradiť ručnou prácou“, píše Suske.

Veľké medzinárodné organizácie v snahe odstrániť chudobu Afriky začali v týchto oblastiach budovať betónové domčeky s plechovou strechou. Bolo v nich vo dne horúco, v noci zima a boli veľmi drahé. Jeden z pracovníkov takejto organizácie skúsil postaviť znova hlinený dom, trocha „vylepšený“. Miestnym obyvateľom sa páčil. Jeho organizácia sa však rozhodla v tomto type výstavby nepokračovať – hlina predsa patrí do minulosti a nie do moderného sveta...

Tretí, teraz trocha iný príklad. Pred vyše 70 rokmi vyšla sociologicko-etnografická štúdia Ivy Šmakalovej, ktorej predmetom bola dedina Horné Jaseno v Turci. Autorka štúdie konštatovala, že obyvatelia tejto dediny majú jasne vyvinutý zmysel pre rodinu, spoločenstvo, lásku k pôde a roľníckej práci. Udržiavali sa tu staré formy života, bez narušenia pôvodného zmyslu. Ľudia žili skromne. Mravné názory mali pevné a jednotné.

Autorka ďalej uvádzala, že dojem, ktorý dedina vyvoláva, je veľmi priaznivý. Drevené domy s tmavými šindľovými strechami a pekne obielenými stenami sa odrážajú od zelene stromov. V spôsobe stravovania a obliekania niet veľkých rozdielov medzi bohatšími a chudobnejšími. Spôsob obrábania pôdy je starobylý, žatva sa vykonáva ručne. Spoločne pracuje celá dedina. Celé jej poľnohospodárstvo je založené na jednotnom pláne, na princípe dobrovoľnej dohody.

Autorka označila túto dedinu za typický príklad stability, fyzickej i vnútornej. Spoločenský poriadok, platný predtým, platil stále, nebolo pochýb, čo je správne a čo nie. Starí i mladí bývali, pracovali a zabávali sa spoločne, ľudia sa zbytočne netrieštili na skupiny. Susedia si navzájom pomáhali, družnosť bola značne vyvinutá.

Obyvatelia Horného Jasena podľa autorky štúdie sú predovšetkým „kvintesenciou roľníka, verného svojej pôde a svojej obci, konzervatívneho, ale uvažujúceho, usilovného a nadaného veľkým zmyslom pre rodinnú a susedskú súdržnosť.“ „Živá a uvedomelá tradícia môže tu byť zdravou protiváhou všetkému prekotnému, všetkým náhlym, spokojný vývin ohrozujúcim skokom“, uzatvára autorka. Výskum Horného Jasena sa uskutočnil pod patronátom Výskumnej sekcie Sociálneho ústavu Československej republiky a túto dedinu vybrali pre výskum pre viaceré príčiny. Mala charakter „integrálnej“ (celistvej, nenarušenej) dediny. Iniciátorkou výskumu bola Dr. Alice Masaryková, dcéra prvého československého prezidenta, ktorá dôverne poznala Turiec od svojej mladosti. Šmakalová odporúčala: „Pri integrálnych obciach treba usilovať o to, aby nedošlo k dezintegrácii. Pracovať pre vyššiu životnú úroveň, ale nedopustiť, aby sa pritom zoslabovali staré vzácne hodnoty ľudského spolunažívania. Čiže, ako formulovala Dr. Alice Masaryková, ochrániť obce od rozkladných vplyvov pseudocivilizácie.“

Možno dodať, že z Horného Jasena pochádza známy rod Jesenských, napr. aj medzinárodne významný lekár Dr. Ján Jesenius. Autorka štúdie Iva Šmakalová bola v Čechách v čase po atentáte na SS-Obergruppenführera Reinharda Heydricha zatknutá a nacistami v koncentračnom tábore popravená. Ešte v polovici 20. storočia pôsobilo Horné Jaseno z hľadiska ľudovej architektúry jednotným dojmom s prevahou drevených domov, vrátane zaujímavého, ojedinelého poschodového domu Jesenských z 18. storočia. Dnes už tento dom neexistuje a celá dedina je prestavaná. Pamiatkári akosi na ňu zabudli.

Tak, ako Horné Jaseno, aj mnohé iné dediny u nás zmenili v druhej polovici 20. storočia svoj výzor a prišli o vzácne hodnoty ľudovej architektúry. Dlhý čas sa propagoval názor, že tradičné ľudové stavby sú prejavom zaostalosti, ktorú treba odstrániť,  takto psychologicky ovplyvnení obyvatelia vidieka týmto trendom podľahli, hanbili sa za svoje kultúrne dedičstvo a dobrovoľne sa ho vzdávali. Nahrádzali ho mestským typom bývania. Poznáme slogan, že „nechceme Slovensko v krpcoch“. Z rozprávania však môžem povedať, že napr. v Ždiari sa ľudia ponosovali, že v ich podnebí sú nové murované domy studené a vlhké.

Preberali sme a preberáme otrocky cudzie vzory, nevieme si vážiť vlastné kultúrne dedičstvo. Pritom napr. v Holandsku je dodnes zachovaných mnoho starých sedliackych domov s tradičnou trstinovou krytinou a dokonca aj niektoré nové domy týmto typom krytiny pokrývajú.

Okrem A. Masarykovej a I. Šmakalovej záujem o slovenské tradičné ľudové kultúrne dedičstvo v českom prostredí už za starej Rakúsko-Uhorskej monarchie prejavoval napr. architekt Jan Koula, neskôr po vzniku Československej republiky K. Plicka, J. Vydra, V. Mencl a ďalší. Publicista, geológ Václav Cílek český záujem o Slovensko komentoval takto: „Český pohľad na Slovensko má často (...) romanticko-folklórno-starožitnícke črty túžby po krajine, kde ešte žije niečo, čo sme v Čechách vďaka pokroku a migrácii ľudí do miest už stratili.“ „Neviditeľná slovenská inšpirácia ,nedávneho dávneho sveta´ sýti nielen časť českej kultúry, ale aj dajakú časť našich zabudnutých vzťahov k pôde, ktorá živila človeka, k horám a lesom. Ako sa ti máme poďakovať, slovenská zem?“

Cílkov pohľad je významný v tom, že upriamuje pohľad na „ducha krajiny“, určitú časť ponímania „genia loci“. Ako poznáme a priblížime sa k chápaniu tohto „ducha krajiny“? Že sadneme do auta a budeme sa viezť po diaľnici popod Tatry a romanticky sa rozohňovať? Skôr tak, že s pokorou vstúpime do tejto krajiny a budeme ju brať na vedomie takú, aká je, s jej vlastnosťami. Najlepšie je vstúpiť do takej časti krajiny, ktorá je ešte natoľko zachovalá, že sa približuje vyslovenej divočine, vystavenej napospas živlom. Niektoré jej úseky sú ťažko priechodné, cestu nám krížia padnuté kmene alebo krížom-krážom poprerastaná burina vedno s bujnou žihľavou. Zisťujeme svoje prirodzené medze, presviedčame sa o životaschopnosti prírody, v ktorej z mŕtveho vyrastá nový bujný život, poznávame jej nezvládnuteľnú divokosť a vari aj nepochopiteľnosť, lepšie povedané neuchopiteľnosť. Príroda je mimoriadne pestrá a rôznorodá, nedá sa chápať podľa jednostrannej schémy. V tom je obdivuhodná. Človek si uvedomuje, že je tu čosi, s čím si často nevie rady.

Ale nie je to výzva k pestovaniu mágie, ezoteriky ani modloslužby. Aký zmysel má to, že táto surová divočina je zároveň taká, že nás napĺňa zároveň pocitom krásy a obdivu? Svet je plný paradoxov. Nie je to dôvod pripomenúť si Dostojevského myšlienku, že „Krása spasí svet“?

Prevahu prírody nad ľudským dielom výstižne zobrazuje americký publicista Alan Weisman v knihe „Svět bez nás“. Privádza čitateľa do situácie, že by ľudia na Zemi vyhynuli. V prípade newyorkského Manhattanu by sa všetko začalo rozpadávať v čase najbližšej jari. Začína sa drobiť asfalt a betón. V škárach sa usadzujú semená, rozfúkané z Central Parku. Vodovodné rúry praskajú. Na niektorých miestach začína horieť. Z výškových budov zostanú postupne iba oceľové skelety, na ktorých hniezdia vtáci. Keď sa budovy zrútia, zapchaté podzemné tunely a stoky podryjú základy všetkého. Trosky výškových budov zaznejú ozvenou krákania žiab. V pivniciach bankových inštitúcií ukryté peniaze splesnejú. Umieráčik nad zvyškami konzumnej spoločnosti však už nebude mať kto rozozvučať.

Sme posadnutí mýtom dneška – byť „in“. Už spomínaný Petr Suske popisuje život v presklených výškových budovách, ktoré potrebujú neustálu klimatizáciu, sú náročné na energiu a pôsobia frustrujúco na človeka, ktorý sa v nich pohybuje. Môžem to potvrdiť skúsenosťou mojej mladej príbuznej, ktorá začala pracovať v takejto budove, dostala výhodné platové podmienky, ale po ôsmich dňoch sama odišla, pretože v tomto prostredí už ďalej nemohla vydržať. Čo tak, keby zrazu na jeden deň vypadol elektrický prúd? Život celých metropol skolabuje.

Známy srbský urbanista B. Bogdanović vraví o dnešných mestách: „...aj tie historicky najpozoruhodnejšie metropoly súčasného sveta, ako aj mnohé stredné a menšie mestá miznú v sivej hmote staviteľskej masy. Z hľadiska sociálneho a estetického ide o akési odumreté tkanivo.(...) Zlé na tom je, že choré mestá sa nebezpečne rozširujú.“

Naproti tomu starú srbskú dedinu Bogdanović charakterizuje takto: „V dedinskom kultúrnom prostredí, v lesnatej krajine, kde bolo nadostač dubového a bukového stavebného materiálu, bolo z dreva doslova všetko – od kolísky až po náhrobok. Z dreva boli dom, strecha aj škridly. Drevený bol dokonca aj komín z pokiaľ možno najmenej horľavého dreva, čo do istej miery odvracalo hrozbu častých požiarov.“

Dnešné mestá akoby vypovedali boj svojmu okoliu a tamojšej prírode a krajine. Premieňajú svet na obrovské smetisko. Naproti tomu ľudia z tradičnej dediny si uvedomovali, že nemá zmysel byť s prírodou a krajinou na vojnovej nohe. Vo vrchovitej krajine s dostatkom dreva stavali z tohto materiálu a z neho vyrábali aj krytinu. V nížinách stavali takisto z prírodného materiálu – hliny a krytinu vyrábali zo slamy alebo trstiny. Pekný príklad poskytujú napr. aj tradičné domy v skalnatej krajine v Dalmácii na pobreží Jadranu - sú postavené z kameňa a kryté kamennými platňami. V istom období dejín si však človek postavil hlavu a povedal si, že s prírodou spolupracovať nebude, ale si ju podrobí alebo skôr zotročí. Prišiel vek technokracie. Jeho dôsledky znášame dodnes. Podľa teórie nepretržitého lineárneho pokroku všetko, čo je nové, je zároveň aj lepšie ako tradičné, tradičné je automaticky zlé a je to znak zaostalosti a biedy. Svet však nie je ani zďaleka taký jednofarebný, ako by to malo byť z hľadiska týchto technokratických fundamentalistov. Je veľmi pestrý, rôznofarebný a rôznorodý, plný paradoxov. Ľudia už sú pomaly zunovaní z dôsledkov takéhoto jednostranného videnia sveta.

Už spomínaný český moderný architekt Karel Honzík nepatril k jednostranným technokratickým fundamentalistom. Poukázal na to, že moderné stavby boli často riešené ako izolovaný predmet sám osebe a ich vzťahy k terénu a krajine sa zanedbávali, na rozdiel od ľudových stavieb, ktoré prirodzene do nich vrastali. Architektúra a urbanizmus nie sú ani tak vecou materiálu, ako vecou vzťahov. Pritom však podľa Honzíka ľudová stavba vidiecka a moderná stavba mestská majú v sebe čosi spoločného. Medzi modernou architektúrou, ako sa utvárala v rokoch 1920-1930 a medzi architektúrou sedliackeho ľudu existujú akési „podzemné“ príbuzenské zväzky. Na prvý pohľad to vidno napr. v krajinách okolo Stredozemného mora , ak porovnáme jednoduchú stavbu ľudovú so stavbou modernou. Aj japonský ľudový dom bol zdrojom mnohého poučenia pre moderných architektov. Ale tieto zhody nie sú len vonkajšie, plastické. Tradičný ľudový sloh i moderna využívajú modeláciu konštruktívne i prevádzkovo účelovú. Ľudový dom vyrastá z praktického účelového poňatia. Základné tvary ľudovej stavby sú konštruktívne, prevádzkové, možno povedať nástrojové. Honzík dáva dôraz na cit ľudového remesla pre prírodnú hmotu a začlenenie vidieckeho domu do krajiny. Pri porovnávaní ľudových stavieb rozličných národov zisťujeme, že odrážajú spoločný postoj človeka k prírode. Ľudový dom je biologický orgán, ktorý sa utváral rozlične v rozličných krajových podmienkach.

Ďalší architekt, príslušník moderny, niekdajší pracovník Bauhausu, Ladislav Foltyn o ľudovej architektúre vyslovil takýto názor: „Ľudová architektúra má nevšedné priestorotvorné vlastnosti a citlivo reaguje na podnety prírodného prostredia.“ „Ako prvotný prejav dejín ľudovej výtvarnej kultúry si v umeleckom dedičstve natrvalo uchováva svoju pôsobivú mladosť.“ „Výtvarná reč ľudovej architektúry (...) ostala čistá, pravdivá a nekonvenčná. Zo seba, zo svojich úloh vychádzajúca (...) bola ľudová tvorba odolná voči cudzím, z inej sféry a iných čias preneseným formám a myšlienkam.“

Ľudová architekzúra oslovila našich architektov Blažeja Bullu a najmä Dušana Jurkoviča, ktorý sa stal svojou tvorbou, čerpajúcou zo slovenských prameňov, známym aj mimo Slovenska a zaujal pevné miesto v dejinách stredoeurópskej architektúry. V úvodnom prejave na výstave maďarskej organickej architektúry pred niekoľkými rokmi jeden z maďarských architektov povedal, že nachádzajú inšpiráciu napr. v secesii, ale aj v diele Dušana Jurkoviča. Jurkovičov záujem o ľudovú architektúru prebudil Blažej Bulla. Jurkovič spomínal, ako cez prázdniny roku 1887 bol u rodiny v Turč. Sv. Martine a práve vtedy tam bola výstava výšiviek, ku ktorej postavili tesári podľa Bullovho návrhu vstupnú vežu v štýle ľudových stavieb: „To drevo mi vtedy učarilo. Začal som v ňom vidieť ten najkrajší stavebný materiál.“ Jurkovič priznal, že táto výstava mu dala určitú životnú orientáciu. Svoj prístup k architektonickej tvorbe charakterizoval takto: „...základom mojej práce je jednoduché, ale tou jednoduchosťou práve silné umenie ľudové.“ Tvorba Dušana Jurkoviča je príkladom, že netreba otrocky preberať cudzie vzory, ale možno vychádzať z domácej inšpirácie.

Cit pre ľudovú architektúru sme stratili pod vplyvom opakovaných jednostranne orientovaných klišé. Na druhej strane sa v tom istom čase prebudil nevídaný záujem o folklór. Pestovali ho ako druh mimopracovnej činnosti, ktorú bolo treba vykazovať. Záujem o folklór u nás trvá dodnes a výkony našich umelcov udivujú aj zahraničie. Všeobecne možno povedať, že záujem o folklór sa udržiava nadšením. Aj záujem o ľudovú architektúru sa môže udržať skôr nadšením, nezištným záujmom, ako prostriedkami konzumnej spoločnosti. Je zaujímavé, že na Kysuciach, na Orave a v Liptove sa dnes stavajú nové drevenice, hlavne pre cestovný ruch a na južnom Slovensku zasa vznikajú stavby s trstinovou strechou. To znamená, že ľudí podvedome oslovuje humanistický, poetický odkaz ľudovej architektúry, že má v sebe čosi nadčasového, čo pretrváva aj nepriazeň módy.

Igor Thurzo

Literatúra:

• Bogdanović, B.: Mesto a démoni. Bratislava, Ivan Štefánik, 2002.
• Bořutová, D. – Zajková, A. – Dulla, M.: Dušan Jurkovič. Bratislava, SAS, 1993.
• Cílek, V.: Krajiny vnitřní a vnější. 2, vyd. Praha, Dokořán, 2007.
• Foltyn, L.: Slovenská architektúra a česká avantgarda. Bratislava, SAS, 1993.
• Honzík, K.: Tvorba životního slohu. Praha, Václav Petr, 1946.
• Šmakalová, I.: Integrálna dedina. Praha, Sociálny ústav ČSR, 1936.
• Weisman, A.: Svět bez nás. Praha, Dokořán-Argo, 2009.